Žiadne učenie nemožno pochopiť bez zoznámenia s osobnosťou jeho tvorcu-v prípade AIKIDO to platí dvojnásobne. Morihei Ueshiba je mnohými považovaný za jedného z najväčších majstrov bojových umení všetkých dôb, svedčí o tom aj jeho čestný titul O´sensei – veľký učiteľ. A vzhľadom k tomu, že nás od jeho života delí len niekoľko desaťročí, môže sa naše zoznámenie opierať o zdroje (ako sú knihy, filmové záznamy, ale asi najskôr učenie jeho priamych žiakov), ktoré nám v prípade iných bojových umení bohužiaľ zostávajú odoprené. Život pána Ueshibu bol veľkým dobrodružstvom hľadania a objavovania, dobrodružstvom, ktoré nebolo naplnené len radosťou a úspechmi, ale v nemalej miere aj útrapami a nešťastím. Priblížme si teraz najdôležitejšie etapy tohoto životného príbehu.
M. Ueshiba sa narodil 14.12.1883 v meste Tanabe v prefektúre Wakayama ako štvrté dieťa manželov Ueshibových. Otec Yoroku, potomok starého samurajského rodu, bol váženým farmárom. Matka Yuki bola kultivovaná dáma s hlbokým záujmom o literatúru, umenia a náboženstvá. Už od detstva žil výrazne ovplyvnený samurajsým kódexom Bushido. Už ako šesťročného ho poslali do budhistického kláštora sekty Shingon, aby sa tu zoznámil s klasickými konfuciánskymi a budhistickými textami. Okrem toho sa v kláštore naučil esoterickým rituálom, meditačným technikám a tajným spevom sekty. Mnoho času strávil v šintoistických modlidbách v horách okolo kláštora. Duchovný rozvoj bol ale na prianie otca doplnený zotužovaním tela v tradičnom japonskom zápase sumo a taktiež behaním a plavaním. Od svojich trinástich rokov navštevoval Morihei postupne niekoľko stredných škôl, aby nakoniec, ako čerstvý absolvent obchodnej akadémie, skúsil svoje šťastie najprv ako štátny úradník v daňovom úrade v Tanabe a o rok neskôr, v roku 1902, v Tokiu ako obchodník. Nebol ale, zdá sa, stvorený pre dráhu biznismena no a tak sa po roku vrátil späť domov, vysilený ťažkou chorobou beri-beri, na ktorú v Tokiu ochorel. Dôležité pre neho však bolo, že sa pri svojom tokijskom pobyte zoznámil so základmi kendo a ju-jutsu. Asi v osemnástich rokoch sa začal venovať technikám Ju – jutsu školy Kito – ryu u majstra Tokuzaburoa Tozawi. Tento výcvik trval asi 2 roky, až sa dostal k majstrovi Masacu Nakaiemu ,u ktorého cvičil techniky ken – jutsu školy Jagju – ryu. Potom prišla vojna a mladý Ueshiba strávil istú dobu v bojovom postavení. V armáde si získal skvelú povesť pre svoje majstrovstva v boji s bajonetom a svoju pracovitú a poctivú povahu. Ďalej pokračoval v štúdiu bojového umenia. Teraz to bola škola Goto-Ha Yagyu Shingan-ryu, škola sabeobrany s hlbokou tradíciou, v ktorej prevládala technika nad brutálnou silou. Priebežne rozvíjal svoje znalosti v Ju- jutsu.Mal možnosť cvičiť taktiež Ken – jutsu školy Sinkage – ryu a tak v sebe stále zoceľoval spojitosť techník meča s technikami Ju – jutsu. V roku 1907 bol z armády prepustený a opäť sa vrátil do Tanabe. Vojna na ňom zanechala svoje stopy – bol vysilený a deprimovaný. Skoro sa ale dostal späť do kondície, ako farmárením a účasťou na verejnom živote, tak aj ďalším štúdiom bojového umenia. Otec mu totiž postavil dojo, do ktorého potom pozýval popredných majstrov, aby jeho syna učili. Tak Morihei úspešne zavŕšil štúdium školy Goto a zoznámil sa s Kanovým judom.
V roku 1910 sa Ueshiba spolu s rodinou, vydal v čele skupiny kolonistov osídliť mestečko Shirataki v najsevernejšej časti ostrova Hokkaido. V nehostinných a divokých končinách čakala na kolonistov naozaj tvrdá práca, ale aj napriek tomu sa Morihei neprestal venovať štúdiu bojových umení (Niekedy aj veľmi praktických, v potyčkách s divokou zverou a najrôznejšími individuami, ktorými sa vždy takéto kraje len hemžia.) a meditáciám. V mestečku Engara spoznal svojho nového majstra Sokaku Takedu.Aj keď mal popudlivý, arogantný a násilnický Takeda, ktorého životná cesta bola doslova posiata mŕtvolami, s Moriheiom spoločný asi len nevysoký vzrast, stal sa pán Ueshiba okamžite jeho žiakom. Po mesiaci spoločného tréningu sa vrátil späť do Shirataki, aby tu rýchlo vystaval dojo a pozval Takedu do neho. Spoločné cvičenia, potom s prestávkami (hlavnú prestávku spôsobil požiar, ktorý zničil Shirataki v roku 1917), pokračovali až do roku 1919. V tej dobe mal Takeda už okolo päťdesiat rokov. Škola Ju – jutsu Daito – ryu bola rodinným klenotom dynastie Takeda. Ueshiba pracoval denne až 12 hodín , ale aj napriek tomu si našiel čas na tréning u majstra a po čase dostal aj diplom učiteľa Daito – ryu. Pretože bol veľmi ctižiadostivý, dostávalo sa mu pocty aj medzi osadníkmi, ktorý ho nazývali „kráľ zo Sirataky“. Tak sa nazýva istá provincia na Hokaido, kde Ueshiba býval. V roku 1916, po získaní osvedčenia od majstra, ešte nejakú dobu ostal na Hokaide.
Keď ho ale zastihla správa o zlom zdravotnom stave svojho otca, rozhodol sa odísť. Pri ceste sa zoznámil s istým šintoistickým kňazom sekty Omotokyo. Aj napriek pôsobivej fyzickej sile a bojovej schopnosti sa cítil veľmi neuspokojene. Preto začal študovať náboženstvo v snahe nájsť hlbší zmysel života. Celú túto dobu však pokračoval v usilovnom tréningu „budó“, alebo bojových umeniach. Kombinaciou jeho tréningu bojových umení s jeho náboženskou a politickou ideológiou vytvoril moderné bojové umenie – AIKIDÓ. Ueshiba sa rozhodol pre názov aikido v roku 1942 (pred tým sa bojové umenie nazývalo „aikibudó,alebo „aiki no michi“). Omotokyo bolo (a je) z časti neo-šintoizmus a z časti socio-politický idealizmus. Cieľom Omotokyo je zjednotiť všetkych ľudí v jednotnom „nebeskom kráľovstve na zemi“, kde všetky viery budú spojené a zastrešené pod Omotokyo. Je nemožné pochopiť mnoho O´senseiových myšlienok bez dostatočnej znalosti filozofie Omotokyo. Nejakú dobu sa ešte zdržal a keď sa vrátil domov, bol otec už mŕtvy. Pre Ueshibu to bol značný otras a tak sa vrátil za šintoistickým kňazom Wanisaburo Degučim a strávil v jeho učení celých 6 rokov. Bolo to v rokoch 1919 – 1925. Táto doba Ueshibov život poznamenala veľmi výrazne, po celý tento čas sa vraj venoval prevažne duchovným praktikám. V roku 1922, keď sa s Degučim rozhodli navštíviť Čínu, mal Ueshibai už 39 rokov. Ich misionárska misia však skončila ich zajatím. Vďaka včasnému zásahu japonského hodnostára sa podarilo Degučimu a Ueshibovi odísť zo zajatia a vratiť sa do Japonska. V priebehu náboženského učenia dospel Ueshiba k mnohým zásadným aspektom bojového umenia, hovorí sa, že dosiahol celkové prebudenie.
Keď prišiel v roku 1925 späť do Japonska, začína sa hovoriť o Ueshibovi ako o majstrovi „božskej techniky“. Po roku zakladá Ueshiba dojo v Tokiu. Spočiatku bol veľmi vyberavý pri výbere svojich žiakov. Medzi žiakmi bol KENJI TOMIKY, MINORU MOCHIZUKI, GOZO SCHIODA, a daľší, ktorí sa neskôr zapísali do histórie bojových umení tvorbou vlastných systémov a prezentácií O´senseiovho učenia po celom svete. V tej dobe sa zakladateľ zaoberal aj výukou vojenských kadetov. Je známe ,že Ueshiba zjednotil princíp AIKI na používanie tela a zbrane. Preto bolo súčasťou výuky aj používanie jo, bokenu, tanto, a napríklad špeciálne pre vojenských adeptov jari – jutsu v pojňatí pušky a bodáku.
O niečo neskôr vypukla svetová vojna a okrem Karate – do bol dlhšiu dobu v Japonsku zákaz výuky bojových umení. Vtedy aj Aikido zaznamenalo určitú stagnáciu, ale aj napriek tomu Ueshiba po vojne obnovil svoju školu a začal učiť aj verejnosť. Vývoj povojnového rozvoja AIKIDO 1955-prvé verejné ukážky AIKIDO, ukážky AIKIDO mimo Japonsko 1960-Ueshiba dostáva medailu od japonskej vlády za činorodú činnosť pri zrode AIKIDO 1967- vybudovanie Tokijského Aikikai (centrum AIKIDO) 1969- vo veku 86 rokov umiera dňa 26.4. O´ sensei Morihei Ueshiba, na jeho miesto prichádza jeho syn Kisshomaru Ueshiba. Po niekoľkých rokoch sa AIKIDO vyvíjalo, až nakoniec preniklo prakticky do celého sveta O´senseiovo učenie bolo rôznym spôsobom prekladané a tak vznikali aj isté odnože a smery. Vznika AIKI -BUDO, TOMIKI AIKIDO, SHINSIN TOITSU AIKIDOKAI, a taktiež napríklad TOSAIKAN a mnoho ďalších.