Hoci je aikido vo svete bojových umení relatívne nové, je dedicom bohatej kultúrnej a filozofickej histórie. Aikido bolo vytvorené v Japonsku pánom Moriheiom Ueshibom (1883-1969). Hlavným zdrojom bolo samurajské aikijutsu. Aikido je jedným z najmladsích japonských bojových umení, aj ked jeho historické korene sú velmi staré. Termín aikidó je vytvorený z troch znakov. „Ai“ znamená harmóniu, jednotu, súhlas, „Ki“ znamená vesmír, prírodu, energiu a „Do“ znamená cestu, dráhu alebo spôsob zivota. Volne prelozené aikido znamená spôsob zivota prostredníctvom harmónie s prírodou. Sú vsak mozné aj dalsie výklady v zmysle „cesta harmónie s protivníkom“, prípadne „metóda alebo cesta (dó) koordinácie alebo harmónie (ai) mentálnej energie alebo ducha (ki). Aikido je do istej miery syntézou tradicných japonských umení budó (cesta rytiera, bojovník) a je povazované za systém sebaobrany proti neozbrojenému a ozbrojenému útocníkovi. Je vsak tiez kodifikovaným systémom „reci tela“, obsahujíce morálne, filozofické a výchovné návody a súcasne ucelenú metódu rozvoja telesných a dusevných síl a ich regeneráciu. Z telesných princípov sa najviac sústreduje pozornost na stály stred (hara) a telesnom uvolnení, v dusevnej oblasti sa vyzaduje kludná az príjemne naladená mysel, a v oblasti duchovnej je aikido zalozené na myslienke ktorá tvorí univerzálnu energiu ki. Hlavnými taktickými (ale aj dusevnými a energetickými) kategóriami sú omote a ura, zvané tiez irimi a tenkan. Pri omote je smer útoku zmenený hned v pociatku, zatial co v ura (chrbát, zadná strana) sa vykoná obrat mimo smer útoku. Hovorí sa, ze omote je jang alebo jo (aktívny princíp k doplneniu nedostatku) a ura jin (pasívny princíp k odcerpávaniu prebytku). Skúsený aikidista sa nikdy nedostane do priameho stretu so silou partnera , vlastne je stále niekde inde. Nepôsobí proti sile partnera ale v jej smere. Telo s pevným stredom má uvolnené a rovnako má uvolnenú mysel. Pred vytvorením aikida Ueshiba usilovne trénoval niekolko smerov Ju jutsu, dalej tiez umenie boja s mecom a kopijou. Ueshiba sa tiez ponoril do nábozenského stúdia a vytvoril ideológiu zameranú na univerzálnu socio-politickú harmóniu. Pripojením týchto princípov do jeho bojového umenia vyvinul mnoho hladísk aikida v súlade s jeho filozofickou orientáciou a nábozenskou filozofiou. Aikido nie je len bojový systém, je to skôr prostriedok sabazuslachtenia a sabazdokonalenia. Na základe dusevných, filozofických a výchovných prístupov je aikido prijímané obvzlást tými ludmi, ktorí odmietajú násilie ako prostriedok riesenia konfliktov a verí vo vítazstvo lásky nad zlom. Svojími metódami a nenásilnými akciami sa aikido podstatne odlisuje od iných bojových umení. Podobne ako judo a karate-do je aj aikido celosvetovo rozsírené. Pocty jeho cvicencov sú vsak nizsie scasti preto, ze jeho sírenie zacalo neskôr, ale aj preto, ze aikido nieje sútazným sportom. Zakladatel aikido, pán Morihei Ueshiba , bol proti sportovému chápaniu aikido, co celkom jasne vyjadril casto citovaným výrokom: „Ak chcem dokázat, ze som lepsí nez ten druhý, nie je to skutocné bratstvo medzi ludmi.“ Aikido nemá turnaje, zápasy, sútaze, alebo „sparring“. Namiesto toho sa vsetky aikido techniky ucia spolocne v tempe úmernom schopnostiam kazdého cviciaceho. Podla zakladatela zmysel aikido nie je v obrane proti ostatným, ale v obrane proti záporným povahovým rysom, ktoré sa objavujú v mysli a bránia jej zdravému fungovaniu. Zároven je vsak treba pripomenút, ze sebaobranný potenciál aikido nemôze byt opomenutý. Jeden z dôvodov proti uskutocnovaniu sútazí v aikido je ten, ze pri sútaznom pouzití by muselo byt vela techník vylúcených, pretoze ich pouzitie by mohlo spôsobit vázne poranenia. (!Kenji Tomiki vytvoril systém sútaze v aikido!). Ale aj napriek tomu ze aikido vo väcsej miere nemá sportové uplatnenie zdokonaluje sa v nom mnoho adeptov, pretoze nie je obmedzené vekom a údajne sa dosahuje pravá technika az po pätdesiatke, ked clovek uz nemá tolko fyzickej sily a musí sa spoliehat na skutocnú techniku. Aikido znamená zharmonizovat sa s energiou (ki), prepojujúcou cloveka s univerzom. Oznacuje sa mnohokrát za disciplínu skôr mentálnu ako fyzickú a adept sa v nej snazia otvorit sa toku ki a spriechodnit pre nu svoje telo. Prvým cielom, ktorý zakladatel aikido stanovil, bolo „zjednotenie tela a ducha prostredníctvom ki“. Pretoze vo svojej technike aikido vyuzíva predovsetkým hybnosti a sily protivníka, môzu ju úcinne robit zeny aj deti, rovnako ako ludia velmi pokrocilého veku. V aikido sú typické sférické pohyby (akoby po povrchu gule), pouzívané k oslabeniu protivníka. Najdôlezitejsie pri cvicení je byt v súlade s partnerom, so svetom, s vesmírom. Techniky je potrebné zacínat zlahka a pomaly s dobrým dýchaním. A je stále treba byt si vedomí svojho hara. Pri cvicení sa doporucuje absolútne „vypustit“ vsetku silu v úrovni ramien a hrudi, byt dobre spevnený a ukotvený v hara a v úrovni bedier a nepracovat silou, ale technikou. Aikido ucí vyuzívat telo a rozvíjat rozlicné pocity, ktoré treba k tomu , aby sa u cloveka rozvíjal vnútorný zivot. Aikido umoznuje nájst harmóniu vo vonkajsom svete a zlepsit vztahy medzi ostatnými práve tým, ze vôbec nepripústa myslienku konfliktu. Agresívna sila je odvedená iným smerom, az sa sama vycerpá. V spolupráci s partnerom môze byt kazdá potenciálne nebezpecná technika trénovaná v medziach únosného rizika. Je treba zdôraznit, ze v tréningu aikido (alebo cohokolvek iného) a v snahe o dokonalost nemozno cokolvek „oklamat“. Teda dosiahnutie dokonalosti v aikido je jednoznacne zálezitost trpezlivého a kvalitného tréningu. Nikto sa nestal majstrom za niekolko málo mesiacov, alebo rokov. Aikido je japonské bojové umenie, ktoré sa navonok prezentuje ako súbor obranných techník, zalozených na prirodzených zákonoch kruhu a spirály. Skutocným zámerom aikido je fyzický a dusevný rozvoj cloveka, rovnako ako medziludských vztahov. Je to hladanie dokonalosti vyjadrenej pohybom. Na zaciatku svojej histórie sa aikido zapísalo do starej a dlhej tradície japonského Budo. Svoju originalitu potvrdilo prirodzenostou, s akou odpovedá na otázku problému násilia a agresivity. Nekladie si za ciel znicenie súpera, ani jeho zastrasenie, ale naopak – usiluje sa o obnovenie komunikácie, rozptýlenie agresie a vyhnutie sa konfliktnej situácii. Skutocná genialita, podla Moriheia Ueshibu , je vediet pozdvihnút súbor fyzických techník na úroven disciplíny dusevnej a charakterovej : aikido = cesta harmónie. Ako metóda sebaobrany sa aikidó oznacuje za disciplínu skôr mentálnu ako fyzickú. Úcel tréningu v bojových umeniach je predovsetkým integrovat mysel a telo tak, ze pracujú v dokonalej harmónii, len vtedy je mozné prekrocit formu. V okamziku, ked sa vyskytne útok, uz nie je cas pripravovat si formu, práve je nutné len jednat. Bohatstvo aikidó je také, ze vela technických a filozofických aspektov môzeme len tusit. Je treba mat urcité spojenie s filozofiou aikidó. Ale nie preto, aby nás blokovala, ale aby sme ju mohli vyuzívat. Telo by malo vyjadrovat to, co chceme povedat, aby plnilo aj signálnu funkciu. K udrzaniu vseobecnej pruznosti a vseobecnej zdatnosti tela je aikidó mimoriadne dobré. Ale zisk je pozorovatelný aj v úrovni sebaobrany a v úrovni hladaní seba samého. Od okamziku, ked je hara (centrum energie v tele umiestené do oblasti panvy) dobre a správne nastavené a pouzívané, máme moznost uchopit a ovládnut problémy zivota tým najlepsím a najadekvátnejsím spôsobom. Spociatku je pro aikidó charakteristická prevazne práca fyzická – súbor pohybov po kruhu ci spirále, ktoré vedú k uvolneniu tela a prinásajú urcité pocity, umoznujúce nájst kazdému urcitú harmóniu samého so sebou, nastavit pevný telesný stred, rozvíjat osobnost a vztahy s partnerom, a to ako bojové, tak aj mimobojové. Úcta, velkomyselnost, priamost, opatrnost a spontánnost sú od výcviku neoddelitelné. Je treba docielit pokrok v bojovej oblasti a taktiez ludsky pochopit, odkryt niektoré princípy, ktorých je pri tom treba, aby clovek rozvíjal svoj vnútorný zivot. Zaciatocník by mal zostat co najprirodzenejsí, íst s radostou k fyzickému kontaktu a rozvíjat sa so zretelom na techniku protivníka. Aikidó je cvicenie, umoznujúce pomoc pri individuálnom vývoji a humanistickej výchove. Cvicit je vsak treba s velkou váznostou. Únava musí byt pocitovaná len v rozumnej miere a má být taktiez sprevádzaná pocitom blaha a uvolnením. Praktikovanie má byt príjemné. Aj napriek tomu sa uvádza, ze aikidó, ak sa cvicí správne (bez velkých svalových kontrakcií), je mozné vykonávat bez únavy trebárs aj celý den, pretoze svojím charakterom zodpovedá pohybom prírody.
